V prítmí schodiskových lámp – II.diel

Final countdown, alebo ako sa nestretnúť?

Prichádzala som k reštaurácii, kde sme sa mali stretnúť. Bola som stále viac a viac nervózna, pretože som sama vlastne ani nevedela, či robím dobre. Či chcem ísť na to rande, alebo či je to len túžba vidieť chlapa, čo dokáže oblbnúť každú ženu. Niečo z neho vyžarovalo a nevedela som, čo to bolo. Keď písal, ako keby čítal moje myšlienky a napísal presne to, čo som si chcela od neho prečítať. Takéto zmiešané pocity som mala len pri svojej prvej láske, ktorá teda dopadla riadnym fiaskom, ale to som bola ešte fakt malé decko a všetko sme vo svojej podstate len imitovali. Držania za ručičky, pusinky na líčka a podobné somariny. Dnes to je iné. Dnes neviem presne čo chcem.

Chcem, aby keď ma zbadal, aby sa neudržal a rovno ma pobozkal, ako mi to opisoval v jeho fantázii? Chcem cítiť jeho ruku na zátylku, ako jemne tlačí moju hlavu k jeho, aby sa naše pery mohli niekde v polovici cesty stretnúť a splynúť v bozk? Chcem cítiť teplo jeho pier? Ak k tomu príde, mám pootvoriť ústa, aby vedel, že môže kľudne skúsiť aj odvážnejší a vášnivejší bozk? Čo to so mnou je? Prečo nad tým uvažujem už teraz? Ako mám vlastne prísť? Alebo mám zostať stáť, aby prišiel on? Asi mal radšej prísť pre mňa, bolo by to jednoduchšie. Prečo sa správam ako školáčka?

Pred vchodom stál chlap. Nohavice som nevidela, ale držal v rukách kvetiny. Mal sivý kabát a obzeral sa do strán. Predpokladám, že to bude on. Bola už celkom tma, aj keď bolo len niečo po siedmej. Už si ma všimol. Už nemám šancu sa otočiť na päte a odísť. Ešte to môžem zahrať, že si ma s niekým splietol. To je super. To je dobrý nápad. Ja toto stretnutie asi nedám. Pomaly sa vzdialenosť medzi nami zmenšuje a ja sa cítim presne tak, ako to opisoval v správach. Zrazu som zasa to dievča niekde na strednej, ktoré má ísť tancovať na maturitnom plese a pritom sa tváriť, že to vie. Cítim, ako sa mi začínajú podlamovať nohy. Vzdialenosť je už takmer minimálna, takže viem úplne presne rozpoznať jeho tvár. Je to on. Nemám šancu presvedčiť ho, že to nie som ja a že si ma splietol, videl ma na fotkách a pri tom, čo všetko napísal, mám pocit, že s nimi snáď aj zaspáva.

Ahoj Iw. Som rád, že si počkala a neotočila si sa. Buď si primrzla k zemi, alebo si zabudla chodiť. To ešte zistíme.

Zostala som stáť ako obarená. Jeho ruka vystrelila smerom k mojej tvári. Je to tu. On ma ide asi fakt pobozkať ako o tom písal. Ide to spraviť? Fakt to ide spraviť? Jeho ruka sa stále viac približovala k mojej tvári. Nakoniec jeho prsty skončili na mojich lícach, odkiaľ mi odhrnul prameň vlasov a zastrčil mi ho za ucho. Palcom jemne prešiel po mojom líci, naklonil sa k nemu, dal mi naň jemnú pusu a ja som cítila jeho teplé pery. Konečne kúsok tepla v celej tej večernej zime.

Rád ťa konečne vidím zoči voči. Pôjdeme?

Spýtal sa a vzal ma za ruku. Chvíľu som predýchavala ten okamžik, pretože som bola presvedčená, že mi vlepí bozk priamo na ústa. Niekedy sú predstavy asi odvážnejšie ako skutočnosť. Ale večer len začína.

Pokračovanie nabudúce…