Priestor na sebareflexiu?
Z každej strany počúvame a čítame, ako by sa mali nálady ukľudniť, že nik nechce, aby došlo na občiansku vojnu a tak podobne. Máme tu novozvoleného prezidenta, ktorý rozdáva úsmevy v ťažkých časoch po atentáte na koaličného partnera a akéhosi „politického krstného otca“.
Na mieste je však úplne iná otázka, ktorú by sme si chceli položiť, jednak, vzhľadom na nejakú tú spoločenskú potrebue a jednak z dôvodu, že by sme chceli apelovať na to, že by tak mal spraviť každý sám za seba, pre seba a pre našu spoločnú budúcnosť.
Vždy začnite pred vlastným prahom
Poznáte tie rady, kedy sa hovorí, že najskôr si uprac pred svojími dverami a na vlastnom prahu a potom sa púšťaj do kritiky ďalších. Aby sa ti to nevrátilo… Aby si mal pre seba lepší pocit, že si pre seba vedel urobiť viac.
Faktom však v dnešných dňoch zostáva, že z politickej koalície nepočúvame nič iné, ako obviňovanie a nabádanie na to, že je za všetko zodpovedná opozícia, ktorá má krv na vlastných rukách. Nie sme asi jediná redakcia, ktorá by sa nestala súčasťou atakov z úst rôznych politikov, tak si skúsme pripomenúť, prečo tomu tak je.
Etický kódex bežnej redakcie
Nie som si istý, či o tom politici vôbec vedia, ale mali by. Existuje niečo ako Slovenský syndikát novinárov, ktorý združuje novinárov (a nielen ich), z rôznych oblastí, či už printových (noviny), či elektronických médií. SSN tak združuje stovky novinárov, režisérov, kameramanov, strihačov, atď.
SSN zároveň určuje aj kódex, ktorý je nutné dodržiavať na to, aby ste sa jednak mohli stať členom a zároveň ním aj zostať. Často krát sa zabúda na to, že práve toto je niečo, čo je vyžadované ak chcete pracovať v nejakej reálnej redakcii akéhokoľvek média a zároveň chcete preukázať, že si plníte všetky náležitosti súvisiace s členstvom v SSN.
Je to presne niečo, kde nenájdete ani jedného človeka, ktorý kedy napísal čo i len riadok v niektorom z „alternatívnych médií“, ktoré sú tak často označované za konšpiračné či dezinformačné weby. Presne táto absencia etikety a dodržiavania základných pravidiel, predurčuje akékoľvek médium k tomu, že si odnesie nálepku „dezinfo“. Je to tak spravodlivé? Osobne si myslím, že áno.
Následne by sme mohli hovoriť o ďalšom kroku – registrácii v medzinárodnom systéme sériových čísel, známom aj ako ISSN. Ide o registráciu každého média v medzinárodnom systéme, ktorý robí archiváciu a tak podobe. Mohli by sme sa rozpisovať na hodiny ako to funguje, pre nás je dôležité to, aby sme to brali tiež ako istý štandard.
Ak nespĺňate ktorúkoľvek z týchto vecí, môžete si byť istý, že nálepka dezinfowebu či konšpirátora bude veľmi rýchlo s médiom spájaná. Ale o to vo svojej podsate nejde. To, čo lepí nálepku „dezinfo“ na weby, je skrátka len a len prístup, akým sú informácie používané a ako sú získavané.
Zjem aj vlek
Nepoznáme človeka z branže, ktorý by nepoznal vyššie spomenuté slovné spojenie a nemyslel hneď na konkrétny príklad. Informácie, ktoré sú zverejňované sú často účelovo menené, neoverované, skreslené, neúplné, vytrhnuté z kontextu a tak nejako… bez reálneho uvedenie relevantného zdroja či dôkazov.
Veci, ktoré každý novinár či člen SSN, musí pri svojej práci „ctiť“ ako písmo sväté.
To je to, čo bude vždy odlišovať médiá typu Aktuality.sk, Denník N, SME a ďalšie veľké redakcie od toho, čo je infovojna, zem a vek, slobodný vysielač a podobné „médiá“, ktoré neexistujú pre nič iné, len na šírenie „pravdy“, alebo ako sa radi titulujú „alternatívne zdroje informácií“.
Nebezpečná hra s otrasným koncom
Dnes vieme, že táto hra s médiami, s alternatívnymi zdrojmi a s populizmom, dosiahla nielen nové dno, ale zároveň aj novú formu manifestácie. Ľudia, čo sa dajú ľahko zmanipulovať a často podliehajú dezinformáciám, nevedia poriadne rozlíšiť, či sú informácie skutočné, alebo manipulované.
To dáva základ na to, aby sa napríklad z manželky útočníka stala ukrajinka, pretože to pomáha naratívu, že ukrajina je zlá a sú tam samí nacisti. Takéto informácie sa začali šíriť len deň po atentáte na premiéra, pričom originál tejto informácie pochádza z ruských zdrojov na sieti Telegram.
Je to náhoda? Nemyslím. Overenie zdroja v takýchto skupinách je často nemožné a preto nikdy žiadne reálne médium nepovažuje takéto informácie za relevantné a ak ich použijú, uvádzajú, že informáciu nebolo možné overiť, alebo že pochádza zo zdroja, ktorý nie je dostatočne dôveryhodný.
Aj to je ďalší rozdiel medzi tým, čo robí regulérny novinár vs konšpirátor z „alternatívneho prúdu“ médií, ku ktorým sa začala koalícia po parlamentných voľbách tak silne hlásiť. Aj keď je pravdou, že sa s nimi začali mazliť oveľa skôr, pretože zistili, že tam majú najväčší dosah na „ľahšie uchopiteľnú vzorku voličov“, čo bojujú so systémom.
V tom čase si asi R. Fico neuvedomoval, že ide podprahovo na dno inteligentnej stoky, aj keď by sme neradi všetkých hádzali do jedného vreca, avšak treba si uvedomiť, že proti systému vždy bojovali vzorky osôb, ktoré často nedosahovali vyššie vzdelanie ako základné. Keď si potom pospájate 1+1, dostanete mix vzorky ľudí, čo si nevedia overiť informácie a veria teda tomu, čo dostanú, sú masírovaní sústavne rovnakým naratívom a nehľadajú pravdu, pretože ju už predsa počuli.
Kritické myslenie často krát ľudia získavajú až v časoch, kedy sa pripravujú na maturity, takže vzorka ľudí, čo ledva dosiahla základné vzdelanie je presne tá krásna vzorka, ktorá je manipulovateľná a teda veľmi verne označená ako „ovce“. Kam ide bača, tam idú ovce.
Predikovať ďalší vývoj je v tomto smere potom už veľmi jednoduché. Ak si pozrieme posledné kroky vládnej koalície, nemožnosť opozície dopracovať sa k tomu, že by donútili koalíciu reálne sa zamyslieť nad dopadmi niektorých nominácií v spojitosti s neskutočným arogantným vystupovaním koaličných politikov voči „akože liberálnym“ médiám, máte vo finále tak explozívny materiál, že by ste museli byť hlupák, aby ste nevideli zapálenú rozbušku, ktorá jedného dňa „prdne“.
Zosumarizujme si, čo ľudí skutočne poburuje
Začnime faktom, že tu máme cez 190 tisíc ľudí, čo sa jasne vyjadrili k tomu, že na poste ministerstva kultúry nechcú vidieť nominantku strany SNS – Martinu Šimkovičovú. Nielen pre jej xenofóbne vyjadrenia, za ktoré bola potrestaná okamžitou výpoveďou z komerčnej televízie Markíza, ale aj za jej nekompetentnosť a aroganciu, ktorú preukázala hneď po menovaní.
28 pravopisných chýb, ktoré dokázala spraviť keď posielala list svojmu českému „kolegovi“, aby sa „predstavila“, hovorí dosť jasne za to, že od čítania športových správ k niečomu reálnemu je fakt veľmi ďaleko. Zatiaľ čo vtedy jej to písal niekto iný, jej samej to asi teda moc nešlo.
Oveľa horšie ako pravopis „ministerky“ je však jej arogantné vystupovanie voči médiám, kedy na základe „jednotného postupu“, ktorý navrhol Erik Kaliňák. Smer neposkytuje informácie štyrom vplyvným serióznym médiám – televízii Markíza, Denníku N, denníku SME a portálu Aktuality.sk. Zároveň ich označuje za „neprijateľné médiá“ a vraví, že prinášajú správy s „nepravdivými, neúplnými alebo so zamlčiavanými informáciami“.
Asi najviac prehrávaným TikTok-om pani ministerky je „A vy ste kto?“, ktorým si overovala, či vôbec má zmysel reagovať na novinársku otázku, ktorú jej redaktor položil. Ak si myslíte, že toto je správny prístup, kedy ste proti sebe poštvali takmer 200 tisíc ľudí, kultúrnu obec, hercov, výtvarníkov a tak podobne. Potom sa čudujete, že vás opozícia odvoláva?
O fiasku s odstránením kvalifikovaného personálu Bibiany, kde dosadila ministerka svoju susedku z Kittse asi nemá ani zmysel vôbec rozpisovať ďalší odstavec. Je to však opäť krásna ukážka „rodinkárstva“ a „papalášizmu“.
Plochozem, chemtrails a iné vesmírne otázky
Machala. Neexistuje zvučnejšie meno, ktoré rezonuje posledné dni, ako práve pána Machalu. Fiasko s otázkou, či by sa mal vo verejnoprávnej televízii poskytovať priestor otázkam, na ktoré existujú vedecké dôkazy, bola asi najzábavnejšou časťou relácie verejnoprávnej televízie.
Neverili sme nielen vlastným ušiam, ale aj očiam, keď sme videli, ako sa snaží pán Machala obhajovať alternatívne médiá a teda tak dlhodobo obhajovaný „aj iný názor“, teda otázku toho, či je zem skutočne guľatá, alebo či je plochá. Horšie však je vytriezvenie, keď sa zamyslíte nad tým, že na ministersve sa zahrávajú s otázkou, že by práve Machala mal viesť „mediálnu výchovu“.
Tu už nejde o to, že by si nominanti Slovenskej Národnej Strany z nás robili dobrý deň, pretože to myslia všetko vážne. O to horšie, že sa sám Andrej Danko vyjadril, že už za čias Mečiara rozhodoval o tom, kto bude a nebude mať v televízii reláciu a v akom formáte.
Faktom v tomto prípade je, že za čias Mečiara bola skutočne Slovenská televízia skôr nástrojom propagandy ako verejnoprávnym médiom, ktoré by rozhodovalo samostatne či objektívne. To je presne to, čo by chcel Andrej Danko dosiahnuť aj teraz. Žiaľ, v tomto prípade sa touto témou ani len netají a verejne priznáva, že on nechce verejnoprávnu, ale štátnu televíziu.
Upokojovanie násilníka
Keď potom počúvame z pier Roberta Kaliňáka o tom, ako treba upokojiť situáciu a vykorelujeme to s reakciou Andreja Danka, ktorý opozícii takpovediac vyhlásil „vojnu“, tak nám to skôr pripadá tak, ako keby sa násilník snažil upokojiť svoju obeť predtým, ako ju znásilní.
To je presne to, čo tu máme. Darmo sa budeme baviť o odstrele medveďov, keď polovníci vládnej koalície majú namierené svoje zbrane na demokraciu, slobodu slova, verejnoprávne médiá, novinárov a v podstate na každého, kto sa akokoľvek kriticky ohradí voči tomu, čo vládna koalícia aktuálne predvádza.
Čas na zamyslenie a zmenu
Nešťastný človek sa 15. mája rozhodol, že už je celej tejto politickej hry viac ako dosť. Podľahol svojím emóciám, ktoré vládna koalícia tak dlho šponovala, až vzal zbraň a rozhodol sa, že ju použije. Bol to 71 ročný spisovateľ. Človek, ktorý sympatizoval s režimom až do doby, kedy si uvedomil, že ho ten režim sklamal.
Vládna koalícia sľubovala upokojovanie a zmierenie, no opak bol pravdou. Začala sa „očista“ v podobe likvidácie kritikov, presne ako to robil komunistický režim. Buď ste s nami, alebo proti nám. Buď sa pridáte, alebo sa vás zbavíme.
Koalícia začala likvidáciou špeciálnej prokuratúry, čím vo svojej podstate zlikvidovala možnosť mnohých ľudí na to, aby sa domohli spravodlivosti. Vďaka tomuto kroku odišli prokurátori, čo mali na starosti veľmi sledovaný prípad a teda vyšetrenie objednávateľa vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice.
Koalícia sa rozhodla, že pre ňu neexistuje iný názor ako ten ich, lebo každý iný názor je liberálny a zlý. Každé kritické médium je pre nich médium, čo je nepriateľské k strane Smer alebo ku koalícii a s takým médiom vláda komunikovať nebude. Takže sa dostávame do stavu akejsi izolácie a len jediného prúdu „pravdy“, teda tej, ktorá nenaráža na priame otázky, na kritické myslenie, na dôkazy a overovanie faktov.
Dnes vidíme, že je dôležitejší rozhovor s redaktorkou časopisu Slovenka, ktorá je tak rada, že môže byť v blízkosti premiéra, že iné otázky ako sú tie na aktuálne počasie snáď ani neboli položené. Máme tu koalíciu, ktorá pôjde radšej do online vysielania s medzinárodne hľadaným človekom, namiesto toho, aby si sadla za stôl v politickej diskusii. Namiesto toho pošlú odpoveď, že v tej ktorej relácii nemajú šancu „vybúchať politický kapitál“ tak tam ani chodiť nebudú.
Takže, ak si to zosumarizujeme, nemáme tu vládu, ktorá by hľadela na to, že sú tu problémy, ktoré treba riešiť, ale máme tu vládu, ktorá chce zničiť všetok „odpor“ voči „koalícii“ a všetky kritické hlasy. S nálekou „demokraticky zvolenej vlády“ tu už snáď chodia aj panie upratovačky po národnej rade, ktoré vedia o problémoch našej krajiny viac ako kedy vedel Blaha, Danko či Taraba.
Kde je presne tá hranica?
Ústava hovorí jasne. Každý člen národnej rady slovenskej republiky je voleným zástupcom občanov, ktorý má hájiť záujmy občanov v plnej svojej miere, slobodne a bez akejkoľvek snahy získavania osobného prospechu.
Dnes máme vládu, ktorá nevidí občanov, ale vidí opice, dezolátov, slniečkarov, presstitútky a neviem čo všetko ešte stihol R. Fico a koaliční partneri použiť vo svojich politických a populistických naratívoch. Faktom však zostáva, že ani jeden člen národnej rady si neplní úlohy, ktoré mu náležia z postu, na ktorom je, teda aby reprezentoval vôľu občanov.
Keby tomu tak bolo, nemohla by nikdy v živote existovať žiadna koaličná zmluva, ktorá poslancom parlamentu prikazuje to, že akýkoľvek návrh koalície je jednomyseľne podporený a naopak, ani jeden opozičný nie je. Je to priamo v rozpore s ústavnou povinnosťou hlasovať tak, ako im prikazuje ich vedomie a svedomie, bez akéhokoľvek nátlaku.
Ak raz poslancovi niekto v nejakej koaličnej zmluve prikazuje, potom je to priamy nátlak a nie slobodná vôľa toho poslanca hlasovať tak, ako chce. Aj z toho dôvodu vznikol zákon, tzv. „palcový“, ktorý zakazuje akokoľvek nabádať poslancov, ako majú hlasovať, čo však – ako vieme a vidíme – často poslanci porušujú a aj tak ukazujú prsty hore alebo dolu.
Ako na sebareflexiu?
Je to pritom tak jednoduché. Netreba na to ani zrkadlo, ako by rád minister Kaliňák rozdával redaktorkám po „štipľavých otázkach“. Stačí sa len reálne a ľudsky zamyslieť nad tým, či tá kandecia, akou začala koalícia rozoberať právny štát, verejné médiá, boj s dezinformáciami a tak podobne, je skutočne to, ako chcú formovať túto krajinu.
Ak by chcela vládna koalícia skutočne robiť veci dobre, pre ľudí a ako sme sa naučili „politiku s ľudskou tvárou“, v najbližších dňoch by sme boli svedkami tlačoviek, kde by dostávali odpovede VŠETKY médiá. Boli by sme na tlačovke ministerky kultúry, na ktorej by spolu s Tarabom a Machajom podávali demisiu.
Boli by sme na tlačovke Erika Kaliňáka, ktorý by sa verejne ospravedlnil médiám, že ich za ich prácu označil za nepriateľské, pretože si dovolili skutočne robiť tú prácu, ktorú im prikazuje Slovenský syndikát novinárov a teda byť kritickými, sledovať či sa moc skutočne vykonáva tak, ako sa má a či poslanci národnej rady skutočne hája záujmy občanov a nie len tie svoje.
Zároveň by sme videli tlačovú konferenciu Ľuboša Blahu bok po boku so Zuzanou Čaputovou, kde by sa jej verejne ospravedlnil za jeho predvolebné atakovanie jej úradu. Nie z dôvodu toho, že na ňu skandoval dav, ale z dôvodu, že nik nemá právo verbálne útočiť na ženy.
Prekvapivo by sme videli aj tlačovku Andreja Danka, ktorý by sa ospravedlnil policajtom, čo dostali výtku za to, že ich politicky odpálkoval a správal sa ako papaláš, navrhol by im kompenzáciu ich straty platu a zároveň by oznámil svoju demisiu.
Prečo?
Pretože to je presne niečo, čo sa deje v iných vyspelých krajinách, kde funguje skutočná demokracia. Kde vláda načúva svojím občanom a rieši to, čo občania považujú za kritické. Nerobia politiku populizmu, nevybúchavajú politický kapitál na témach, ktoré polarizujú a rozdeľujú spoločnosť, ale snažia sa ju spájať.
Radi by sme verili, že sa tieto riadky niekedy dostanú ku kompetentným v národnej rade, ale to je niečo, čomu jednak neveríme a jednak by sme to sami asi tak ľudsky označili za „mokrý sen“.
V neposlednej rade však dovoľte, aby sme skončili tam, kde sme aj začali. Nie sme politické médium, ani neriešime aktuálne témy (ak nejde o lifestyle) a pri tom teda chceme aj zostať. Preto veríme, že nám ešte stále zostane v našej krajine sloboda slova, sloboda tlače, zhromažďovania sa a tak nejako vlastne celá tá krásna demokracia.
Prosím, zamyslite sa nad týmito riadkami a skúste sa pozastaviť nad tým, ako ste reagovali v posledných mesiacoch či rokoch. Politika je pre politikov. Občania nemajú riešiť „sračky“ politikov, pokiaľ nejde o naše práva, demokraciu a slobodu.
Buďme súčasťou diania, dávajme politikom vedieť, že nesúhlasíme s tým, ako sa správajú, čo konajú a že tiež majú myslieť na to, že majú hranice, ktoré sa jednoducho neporušujú. Verme si, tolerujme sa, diskutujme, zdieľajme názory a rozprávajme sa ako ľudia. S rešpektom. S pokorou. S pokojom.
