Connect with us

Lifestylový magazín MAKE.sk

Brigita: Chcem obyčajné veci

Hudba

Brigita: Chcem obyčajné veci

Speváčka Brigita Tarinová si pred rokmi obula túlavé topánky. Tie ju zaviedli do USA. Amerika jej zmenila život. Dnes je z nej mama dvojročnej Danielky. A popri materských povinnostiach stále spieva a tvorí.

Trošku si zaspomínaj. Kedy si začala spievať? Väčšina ľudí ťa totiž pozná ako speváčku, no vraj si študovala herectvo.
Áno, ale k spevu som vždy inklinovala. Chcela som však byť herečkou, bol to môj sen, ale spev mi išiel o niečo lepšie. Aj na strednej škole som sa venovala viac spevu ako herectvu. Chodila som po súťažiach, bola som aj na Zlatej črievičke, skúšala som rôzne televízne súťaže, kastingy. Na konzervatóriu v Topoľčanoch som študovala šesť rokov. Dostala som sa tam do rúk profesorke Alice Gogovej, ktorá so mnou pracovala. Vychovala už veľa spevákov, cez Kulyho, zosnulého Petra Fialu, ktorý bol mimochodom jej miláčik. U nej sa začala moja spevácka kariéra, pretože ona sa so mnou nemaznala. Nikdy ma nechválila do nebies. Až keď som ozaj dobre odspievala.

V rodine máte k umeniu blízko, tvoj otec je tiež muzikant.
Môjho otca poznajú v Nitre ako bubeníka, dlhé roky hral so skupinou v zahraničí. Aj dvaja moji bratranci sú bubeníci, aj basgitaristu máme v rodine, no spevák ani jeden.

Vy by ste aj kapelu vedeli dať dokopy?
Aj sme to minulý rok skúšali, bola to veľmi zaujímavá skúsenosť. Veľmi rada totiž spievam so živou kapelou. Kedysi som spievala aj s Desmodom. To boli moje prvé kroky na rockovej scéne, ale nie som rocková speváčka, aj keď sa viem prispôsobiť. No ešte stále sa hľadám. Človek asi musí zostarnúť, aby našiel sám seba. (Smiech).

Podľa toho, ako ťa poznám, mám pocit, že ti je blízky soul, R’n’B, čierna hudba.
Je mi blízka, ale neviem, či má na Slovensku dostatok poslucháčov. V soulovej
hudbe dokážem najviac odhaliť dušu, preto aj ten názov soul.

Sú na Slovensku v hudbe kvalitní ľudia?
Určite, máme veľmi veľa kvalitných muzikantov. Len bohužiaľ, veľa z nich pôsobí v zahraničí, čo je veľká škoda. Hrajú napríklad na rôznych výletných lodiach a sú naozaj profesionáli. Nedávno som sa zoznámila s klaviristom Jozefom Hollým. Dlhé roky pôsobil v Poľsku, kde sa preslávil v obdobnej šou ako bola naša Let’s Dance, a u nás ho nikto nepoznal. Už sme si spolu na jednej akcii v Nitre zaspievali, chystá sa ďalšia a veľmi sa na ňu teším.

Plánujete s Jozefom Hollým aj niečo väčšie, alebo zostanete iba pri týchto spontánnych duetoch?
Rada by som niečo do budúcnosti naplánovala, nebránim sa tomu, no v médiách sa vyjadril, že jeho veľkým snom je spolupracovať s Luciou Bílou. (Smiech.)

Tak to je veľká konkurencia!
To áno, ale verím, že aj so mnou nejakú spoluprácu vyvinie. Sadli sme si aj ako ľudia, môj spevácky prejav sa mu veľmi páči a mne sa páči jeho klavírne majstrovstvo. Ani nedýcham, keď hrá!
Spomenula si, že veľa kvality v rámci slovenskej hudby odchádza do zahraničia, no do zahraničia si svojho času odišla aj ty. Kedy si uskutočnila svoju prvú cestu do USA?
Tuším v roku 2002. Mala som vtedy 19 rokov. Prišla som prvýkrát na Manhattan a bola som so všetkého úplne vzrušená. Amerika ma uchvátila. Samozrejme, koho by New York neuchvátil. Je to úplne iný svet, ale vždy sa rada vraciam domov. Preto som ani neplánovala zostať tam žiť, až kým som neotehotnela.

Ale to nebolo ešte v tom roku 2002.
Nie, otehotnela som v roku 2009, o rok neskôr sa narodila moja dcérka.

Prvýkrát si išla do USA ako turistka?
Išla som tam spievať. Pozvala ma kamarátka, ktorá organizuje rôzne spoločenské akcie nielen v New Yorku, ale aj inde po svete. Je to Eva Jurinová, americká prezidentka nadácie +421 Foundation. Na Manhattane organizuje veľmi známu párty Velvet Revolution či módnu šou Slovak Fashion Night. Na Velvet Revolution som v roku 2008 mala tú česť spievať. Dúfam, že hovorím správne, pretože ten čas tak letí. Neviem, čo bolo včera, nie to ešte pred rokmi. (Smiech.)

Ale v roku 2002 si bola v USA po prvý raz a bola si tam krátko, pretože išlo iba o pracovnú návštevu.
Áno, dostala som ponuku. Brigita, chceš ísť do Ameriky? Máš možnosť ísť prezentovať Slovensko v rámci šou istej módnej návrhárky. Pamätám si, že to malo byť na Valentína. Jasné, idem, taká ponuka sa neodmieta! Preplatili mi letenku, takže som nemala žiadne náklady. Vtedy som sa zoznámila s Evou Jurinovou a odvtedy sme veľmi dobré kamarátky. Je to moja spriaznená duša. Veľa cestuje po svete, málo sa vidíme, ale keď príde na Slovensko, nájde si na mňa čas. Ona je taký styčný bod medzi kultúrou a šoubiznisom na Slovensku a v USA.

Čím ťa Amerika očarila?
Neobmedzené možnosti? (Smiech.) Ako spieva Alicia Keys v piesni, presne tak som to cítila. Empire State of Mind, to je presne ten text, ktorý každý pocíti vo svojom vlastnom jazyku. Ťažko sa to vysvetľuje tomu, kto to nezažil. Možno by sme mali rovnaké pocity aj v Hong Kongu.

Súhlasím, ale späť k Amerike. Keď si tam išla po druhý raz na dlhší čas, za akým účelom to bolo?
Malý jazykový kurz v štáte New Jersey. Starala som sa o dve deti, ktoré vedeli aj po slovensky, bolo to super, veľa som sa pri nich naučila. Boli to plodné dva mesiace. Ale všetko sa zmenilo a po návrate domov som sa rozhodla, že pôjdem naspäť, lebo…

Si sa zamilovala…
…som sa zaľúbila. Áno. Srdcu nerozkážeš. Tu som akurát bola v takej čiernej diere, nevedela som, čo ďalej so svojím životom. Keď som zostala tehotná, bolo rozhodovanie ľahké. To sú veľké zmeny v tele a psychike ženy, vtedy je na prvom mieste dieťa a rodina. Chcela som mať kompletnú rodinu. Plán bol, že budem žiť v New Yorku, uvidíme, ako sa nám tam bude dariť, či si nájdem prácu. Ešte ako tehotná som spievala so skupinou Expres, to by som chcela vypichnúť. Všetci rodáci ju tam poznajú, lebo hrá na známych plesoch a akciách. Všetci v kapele sú Slováci a už minimálne 10 rokov žijú za veľkou mlákou. Potrebovali speváčku, práve v tom čase im odišla pôvodná. Nemala som čo robiť, bola som na voľnej nohe, natrénovali sme veľa piesní, slovenských, nejaké české, jednoducho to, čo ľudia na týchto akciách žiadajú. Zahraniční Slováci majú radi domácu tvorbu. Pre mňa bolo veľmi prínosné obdobie, vďaka tejto práci som získala veľa kontaktov, čo ma tiež teší.

Keď si sa rozhodla, že ideš do Ameriky, staneš sa tam matkou a budeš tam žiť, ako zareagovali tvoji rodičia?
No, to je kapitola sama o sebe. To je tá negatívna stránka veci. Samozrejme, rodičia to vždy nesú najhoršie. Moji rodičia spolu nežijú a otec to navonok bral športovo. No viem, že vnútorne sa trápil a bolo mu ľúto, že odchádzam. Horšie to však brala moja mamina. Veľmi sa o mňa bála a až teraz, po nejakom čase si uvedomujem, aký strach asi prežívala. Teraz už viem, aké to je byť matkou. Tiež sa o svoju dcérku bojím a tiež mám všelijaké paranoidné predstavy, často aj zbytočné. Ale my matky sme už také, vždy myslíme na najhoršie. A moja mama je taký prorok rak, narodená v znamení Raka, a naozaj vie asi všetko dopredu. Od začiatku z toho nemala dobrý pocit. Bála sa o mňa. Partner inej národnosti, to nemôže dopadnúť dobre. Ani to vlastne dobre nedopadlo. Hoci koniec koncov mohlo to dopadnúť oveľa horšie. Som rada za tú lekciu, ktorú mi život dal. Ideme ďalej, stávajú sa aj horšie veci. S octom mojej dcérky som v priateľskom vzťahu a to je dôležité.

Aká je v Amerike starostlivosť o budúcu mamičku?
Je všeobecne známe, že ženy a deti sú v Amerike na prvom mieste. New York má špecifické pravidlá, je to taký štát v štáte, mekka všetkého, tam je o ženy a deti postarané asi najlepšie. Asi aj preto, že je tam veľa cudzincov. Pre nich sú pripravné rôzne štátne programy, aj na takúto pomoc. Žena si napríklad nemusí platiť výdavky spojené s pôrodom, s hospitalizáciou, nemusí sa báť, keby sa čokoľvek stalo. Takýto štátny program jej však musia schváliť. Mne sa to podarilo, kvalifikovala som sa, takže som tam mohla zostať, chodiť k lekárovi na prehliadky, všetko bolo oficiálne.

Čo samotný pobyt v nemocnici?
Tých nemocníc je tam veľa, v každom okrese je jedna väčšia a veľa menších. Ja som rodila v nemocnici v Queense a musím zaklopať – všetko prebehlo bez komplikácií.

Je to tam podobné ako u nás? Prídu na teba pôrodné bolesti, zavoláš si sanitku, odvezie ťa partner a čo potom?
Mňa odviezol partner. Neviem to veľmi porovnať, pretože na Slovensku som nerodila. No som rada, že som rodila v Amerike. Počúvam dosť negatívnych príbehov zo slovenských pôrodníc. Neviem, prečo je to tak, no akoby starostlivosť o matku nebola až taká stopercentná.

Veľký rozdiel je aj v tom, že v USA žena odrodí a zakrátko ide domov.
Ja som bola v nemocnici iba dve noci. Keďže som nemala nijaké problémy, tak ma rýchlo poslali domov.

Malá ma americký pas, keďže sa narodila na území USA?
Áno. Má tam napísané: With this passport the world is yours. S týmto pasom je svet tvoj. Tak uvidíme, ako túto výhodu využije. (Smiech.)

Mám taký pocit, že si jej americkým pasom dala lepšiu budúcnosť.
Hm. Čo urobí so svojou budúcnosťou, je na nej. Samozrejme, nie každý dostaneme do vienka to isté. Niekto sa narodí do horšej rodiny, niekto do rozbitej, niekto do superbohatej. Myslím si, že moja dcéra má všetko, čo potrebuje ku svojmu duchovnému rastu, k tomu, aby sa z nej stal dobrý človek, aby mala dobré srdce. Najmä o to mi ide. A aby mala reálny pohľad na svet, aby stála nohami na zemi, nie ako ja. (Smiech.) Ona je Baran, verím, že sa bude vedieť v živote hýbať. Od numerologičky viem, že by mala byť veľká cestovateľka a podnikateľka, tak uvidíme. (Smiech.)

Danielka mala na jar dva roky, už vyše roka si späť na Slovensku. Ako sa u nás žije slobodnej matke?
Určite sa žije slobodným mamičkám ťažšie ako mne. Ja žijem so svojou maminou, sme viacerí v dome, takže mám čas aj pre seba.

Spomínala si, že mnohí tvoji spolužiaci z hodín spevu pani profesorky Gogovej to dotiahli, na prvý pohľad, ďalej ako ty. Boli v rôznych televíznych speváckych súťažiach, zviditeľnili sa. Teba to nikdy nelákalo?
Lákalo ma to, aj som sa v súťažiach dostala ďaleko, ale asi som nemala šťastie. Postupom času som akosi zanevrela na spevácke súťaže. Zistila som, že tadiaľ moja cesta nevedie. Viem, aká som speváčka, poznám svoje kvality, viem, čo dokážem s hlasom. Určite nepatrím medzi priemerných spevákov, pretože mám vynikajúce referencie. Spievala som v zahraničí, tak asi na tom niečo bude. Verím si, spievam dlhé roky, angličtina mi ide dobre, mnohým slovenským spevákom nie je prirodzená. Nahrávala som v Londýne a producent s mojou angličtinou nemal žiaden problém. Mám dobré skúsenosti a chcela by som sa tomu ďalej venovať. Bola by škoda takýto dar od Boha nevyužiť. Samozrejme, popri inej práci, ktorá ma bude rovnako napĺňať. Určite by som ešte chcela spievať a tvoriť.

Tvoriť, to je dosť dôležité, lebo mnoho víťazov spomínaných súťaží sú akoby len speváci.
Áno, produkt producenta, ktorý má dobré kontakty a vie ich predať. Spevák by mal byť aj autorom, spoluaturom, lebo len tak sa môže nájsť. Len precítením vlastných textov alebo melódií, ktoré si stvorí vo svojej hlave nájde svoj prejav. Neviem. Napríklad kopne ma múza, nebýva to často, ale keď ma kopne, tak niečo pekné zo mňa vyletí. (Smiech.) Aj teraz som napísala nejaké piesne. Musím povedať, že vo väčšine prípadov je mi inšpiráciou láska, sklamanie, ktoré zažijem. Takže sú to smutné piesne, hoci by som chcela spievať aj o niečom veselom. No väčšinou mi vždy napadnú smutné texty. Som skôr baladická speváčka.

Ale napriek tomu tvoj život nie je ponurý a nezažívaš len sklamania.
To nie, ale tie ma najviac inšpirujú. To sú také zlomy. Určite by som mala napísať aj niečo pozitívne o mojej dcérke, ale aj k tomu dôjde. Rozbieham spoluprácu s jedným hudobným producentom, tak z nej možno vzniknú aj veselé piesne.

Láka ťa práca spojená s organizovaním rôznych podujatí. Viem, že s Centrom Slniečko takto spolupracuješ už dlhé roky.
To je pravda, nejaké projektíky sa už uskutočnili, ale chcela by som ísť aj do niečoho väčšieho. Hlavne chcem, aby to bolo niečo pravidelné, aby si na to ľudia zvykli. V tomto meste sa stále niečo deje, je tu veľa mladých a kreatívnych ľudí, ktorí chcú niečo robiť. Treba spájať ľudí, ktorí majú sny a ciele a nie sú ešte deprimovaní.

V súvislosti s tou aktivitou a nasledovaním svojich snov – nakopol ťa v tomto aj pobyt v USA? Tam sú totiž ľudia presne takí – odhodlaní a neoblomní.
Je to pravda. New York je veľmi inšpirujúci. Keď sa tam ráno človek zobudí, nemôže uveriť tomu, že žije v New Yorku. Často som sa pýtala, či je to vôbec možné. Na vlastnej koži som si tú odhodlanosť vyskúšala, keď v New Yorku vznikalo Radio Slovakia USA. S kamarátkou sme manželom Gapovcom trošku pomáhali, zbierali sme peniaze. No keďže som sa vrátila na Slovensko, moja spolupráca sa skončila, hoci stále mám ponuku pracovať pre nich ako dobrovoľníčka. V tom rádiu sú totiž všetci dobrovoľníci. Uvidíme, ako sa všetko vyvinie a či si budem môcť takúto aktivitu dovoliť.

Niekedy nás vedia obohatiť aj veci, ktoré robíme zadarmo. Duševne. Rovnaký pocit mám z tvojej spolupráce so Slniečkom, lebo tá zrejme tvoje finančné konto neobohacuje, no baví ťa, aj keď sa pre centrum nevyzbierajú milióny.
Absolútne. Niekedy aj reklama, upozornenie na danú problematiku, je lepšia ako samotné financie. Pani riaditeľka Centra Slniečko sa stále angažuje, pracuje, je v jednom kolotoči, nespí na vavrínoch a preto si túto spoluprácu veľmi cením.


O tom, že ty pomocnú ruku podať vieš, niet pochýb. Ale keď si bola v USA, nemala si tam mamu, dlhoročné kamarátky, kto ti poradil, pomohol, vypočul ťa? Iste si mala chvíle, keď si potrebovala bútľavú vŕbu.

Mnohí ľudia, ktorí tam žijú. To boli hodiny a hodiny strávené na telefóne, lebo nebolo ľahké sa stretnúť. Predsa len, tam je vnímanie vzdialenosti iné. Len s jednou kamarátkou som sa stretávala pravidelne, bývala 15 minút metrom odo mňa. Keď som hocičo potrebovala, veľa sme si esemeskovali. Tam sú esemesky zadarmo, takže mi horeli prsty. (Smiech.) Veľmi mi pomohli psychicky. Bez rodiny je ťažko všade. To potvrdí každý, kto žije v zahraničí. A vtedy sú ti rodinou priatelia.

Spomenula si, že s Danielkiným otcom máte priateľský vzťah, aj keď spolu nežijete. Si mladá žena, chceš sa ešte zamilovať, nájsť otca dcére?
Určite, som naivný melancholik. (Smiech.) No stále verím na lásku, na takú na celý život alebo aspoň na 25 rokov. (Smiech.) Stále verím, že niekoho stretnem a viem, že sa dokážem ešte zaľúbiť. Len zaľúbiť sa do toho správneho, ktorý mi to opätuje, nie je ľahké.

Máš na mužov veľké nároky?
Chcem také obyčajné veci, no ani to nevedia splniť. (Smiech.) O mužoch by sme sa mohli rozprávať hodiny.

Čo je podľa teba v súčasnosti najväčší problém vo vzťahoch medzi mužmi a ženami?
Muži sa boja zodpovednosti, záväzku, že by to mohlo byť na dlho. V súčasnosti majú neobmedzené možnosti, hlavne internet to všetko kazí. Ten kazí vzťahy vo všeobecnosti. Netreba prepadnúť zoznamkám, četom. Skúšala som to, zoznamovala som sa s ľuďmi aj cez internet, pretože tam je jasne napísané, čo očakávaš, čo ponúkaš a človek vie, do čoho ide. Lenže nikdy mi žiadna internetová známosť nepriniesla nič dobré. A som presvedčená, že mi už ani nič dobré neprinesie. S týmto som skončila. Už sa chcem stretnúť s niekým iba zoči voči. Najlepšie by bolo, keby mi niekto niekoho predstavil, odporučil, povedal, že toto je muž s dobrým srdcom, s ním sa môžeš rozprávať.

Hypotetická situácia: Muž á la Brad Pitt s dobrým srdcom, no tvoja dcéra ho neprijme.
Toto testujem a všimla som si, že keď Danielka vidí, že mám niekoho rada, že som si niekoho obľúbila, automaticky k tomu človeku inklinuje. Cíti tú pozitívnu energiu.

Tak to je teraz vo svojom živle, lebo leto je veľmi pozitívne. Čo ťa čaká počas neho?
Uhorková sezóna. (Smiech.)

Žiadne spievanie?
Ale určite bude aj spievanie, v Nitre je veľa letných terás, ale treba sa ponúkať, lebo práca nepríde za mnou, nezaklope mi na dvere.

Plánuješ aj dovolenku, alebo ti stačí vaša záhrada?
To je to, že u nás na záhrade je ako v raji. Nepotrebujem ani more, stačí mi bazénik. Ale niekedy mám chuť vypadnúť a zmeniť prostredie. To asi každý. No stačí mi aj kúpalisko, hoci aj Galandia alebo Senecké jazerá, nie som náročná. K moru môžem ísť hocikedy, v budúcnosti možno aj s partnerom. Teraz, keď som sama mamička, maximálne by som chcela s kamarátkami alebo s rodinou niekam vypadnúť, na jeden, dva dni. Žiadne veľké plány a žiadne veľké dovolenky sa tento rok nebudú konať. Ale v budúcnosti sa tomu nebránim, veľmi rada cestujem. Keď malá trošku odrastie, bude to jednoduchšie.

Plánuješ jej raz ukázať Ameriku?
Fúha, to je ťažká otázka. Je tam taká možnosť, ale v blízkej budúcnosti to neplánujem. Asi bude pre ňu prirodzené, že bude chcieť spoznať tú krajinu, tú kultúru. Ako bude rásť, bude chcieť spoznať aj svojho otca, svoje korene. Ona je taký mix, jej korene sú slovensko-hispánske. Z nejakého pokolenia dozadu jej v žilách prúdi aj indiánska krv. Určite bude zvedavá a nebudem jej v tom brániť. Keď bude chcieť cestovať a bude to možné, tak budem rada. Aj keď sa o ňu budem veľmi báť. Prípadne pôjdem s ňou. (Smiech.) Verím, že moja dcéra bude neskôr takou mojou motiváciou, že mi bude dávať pozitívne impulzy. Asi som potrebovala takéto znamenie. Aby sa mi narodil malý Baran, ktorý ide hlavou proti múru, za svojím a nenechá sa odradiť.

Continue Reading
Advertisement
Mohlo by sa vám páčiť
Komentáre

More in Hudba

Populárne

Advertisement
Na vrch